Svjatoslav Dohovič

Pred 75 rokmi, 16. mája 1947, prišlo v malebnej obci Pstriná v okrese Svidník na svet dievčatko, Helenka Suváková. Jej životná cesta je od mladosti cestou človeka, kto rý celý svoj život obetoval pre to, aby zachoval tradície Ukrajincov na Slovensku, aby zachoval všetko svoje, národné. Od študentských ch rokov v Prešove po viac ako 50 rokov spoločnej životnej púte s Levkom Dohovičom, patria Helene Dohovičovej viac ako úprimné slová vďaky a úcty od stoviek ľudí rôzneho veku, s ktorými sa v rôznych chvíľach pretínala jej životná cesta. Som hrdý, že je našou milovanou mamkou!

JUBILEUM HELENY DOHOVIČOVEJ S KARPATAMI

Slov vďaky za všetko, čo v svojom živote urobila a veríme, že ešte urobí, nikdy nebude dosť. Nekonečný je aj zoznam tých, za ktorých tieto slová vďaky môžeme vysloviť, osobitne od stoviek dievčat a chlapcov, ktorí v druhej polovici minulého storočia, azda v najkrajších rokoch pre Ukrajincov na Slovensku, boli členmi známeho mládežníckeho súboru „Vesna“ v Prešove, ktorý v roku 1965 zakladala a ktorý komunistická moc v roku 1971 zlikvidovala. Rovnako aj krátko existujúci zbor „Lastivka“, ktorý pomáhala založiť v Košiciach.

Bolo to už v čase, keď sa stala životnou družkou Levka Dohoviča, dirigenta z GULAGu. 6ivot po boku „nepriateľa“ režimu nebol ľahký – stály dozor komunistickej štátnej bezpečnosti, výsluch, štúdium na právnickej fakulte pri troch maloletých synoch a večné obavy o budúcnosť rodiny, ktoré trvali až do konca roka 1989. A na druhej strane nezlomná viera, že sa nikdy netreba vzdávať a viera v to, že všetko naše, ukrajinské, treba zachovávať napriek nepriaznivým podmienkam.

A tak pri prvej príležitosti, spolu s Levkom a ďalšími priateľmi v Košiciach, stojí v roku 1985 pri zrode ukrajinského zboru Karpaty, ktorý je už 37 rokov jediným zborom svojho žánru na Slovensku. Ako hlavná organizátorka, spolu s Levkom a synmi pripravila viac ako 500 koncertov a vystúpení Karpát nielen na Slovensku, ale aj v Rakúsku, Belgicku, Bulharsku, Poľsku, Česku, Maďarsku a na Ukrajine, ktoré potešili tisíce divákov, ale aj desiatky zboristov, ktorí boli počas 37 rokov členmi zboru.
Ale patrí sa poďakovať nielen za členov zboru Karpaty. Tiež za stovky ukrajinských umelcov s takmer pol druha stovky súborov, predovšetkým z Ukrajiny, ktoré mohli po páde komunistického režimu vďaka jej neutíchajúcej organizačnej práci ukázať svoje umenie na trinástich Festivaloch duchovnej piesne východného obradu v Košiciach, na 29 „Malančynych večorach“ – Novoročných plesoch Rusínov-Ukrajincov v Košiciach a na spoločných slávnostných koncertoch zboru Karpaty.

Azda najväčšie poďakovanie patrí „titci Olenci“ od našej mládeže, a verím že aj od jej rodičov. Od roku 1991, ako člen prípravného výboru, pomáhala obnoviť činnosť mládežníckej organizácie PLAST na Slovensku. Ako hlavná organizátorka pripravila 26 letných táborov a 24 Letných škôl ukrajinistiky, v ktorých bola milovanou tetou Olenkou pre stovky dievčat a chlapcov od najmenších až po dospelých. Lebo v táboroch bolo počas tridsiatich rokov viac ako 2500 detí a mladých ľudí (mnohí z nich viackrát) najprv ako účastníci a neskôr už ako členovia vedenia a vychovávatelia. Všetkých, spolu s členmi táborovej „bulavy“ a lektormi, naučila azbuku, naučila nehanbiť sa za svoje a milovať rodnú reč, milovať svoje piesne a byť hrdými na svoju históriu. Všetkým odovzdávala lásku k svojmu národu. Vychovala niekoľko generácii „plastunov“, ktorí v súčasnosti, k jej veľkej radosti, pokračujú v začatej práci s našou mládežou, našou budúcnosťou.

Hoci za svoju prácu na národnom poli dostala veľa ocenení, vrátane Rádu kňažnej Oľgy II stupňa od prezidenta Ukrajiny, som presvedčený, že najväčším ocenením sú slová vďaky, ktoré každoročne vyslovujú účastníci táborov PLASTu a ich rodičia, alebo stovky vďačných divákov na koncertoch Ukrajinského národného zboru Karpaty. Hoci nie vždy sa jej dostáva primeraného uznania od tých, ktorí by jej mali byť za prácu pre našu národnostnú menšinu vďačný najviac.

Dovoľ nakoniec, milá mamka, vysloviť poďakovanie od nás, tvojich najbližších. Veľké ďakujem od tatka, Levka Dohoviča za to, že už viac ako 50 rokov si jeho životnou partnerkou a prežila si s ním ťažké roky a pomáhala mu v neľahkej práci s mládežou a všeobecne pre národnostnú mensinu Ukrajincov na Slovensku. Veľké ďakujem ti patrí aj od tvojich synov, Svjatoslava, Igora a Romana predovšetkým za to, že ste nás s tatkom vyprevadili medzi ľudí a naučili nás byť hrdými Ukrajincami. Ďakujú za všetko aj už dospelí vnuci Bohdanko a Branko, ale aj tí najmensí Katarína, Levko a Anička, ktorí chcú ešte dlho navštevovať a objímať svoju babku. Všetci spolu Ti želáme predovšetkým pevné= zdravie a ešte veľa, veľa krásnych rokov, počas ktorých veľkou radosťou pre teba budú nielen tvoji najbližší, ale aj veľká „rodina“, ktorá vďaka tvojej široko rozvetvenej práci a pomoci napočíta tisíce duší.

„Na mnohaja i blahaja lit!“