Ľudová pieseň a hudba je vo viac ako tisícročnej histórii ukrajinského národa neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Hudba bola nástrojom na vyjadrenie myšlienok obyčajného človeka, zaznievali v nej jeho pocity, radosti, ale aj sklamania. Práve piesne boli neraz v minulosti hybnou silou, ktorá pomáhala prekonať utrpenie a neutíchajúci národnostný útlak.
Ukrajinský zborový spev sa samozrejme stal súčasťou života početnej komunity Rusínov-Ukrajincov aj v Košiciach. Mesto, ktoré bolo po stáročia akousi križovatkou rôznych kultúr, žilo ukrajinským zborovým spevom už od polovice 19.storočia. V roku 1851 vznikol prvý spevácky zbor pri gréckokatolíckej farnosti. Okrem tradičného cirkevného repertoáru zbor verejne prezentoval aj ľudové piesne Rusínov-Ukrajincov.

V období prvej Československej republiky žila v Košiciach početná skupina študentov a ľudí prichádzajúcich za prácou z celej Podkarpatskej Rusi - Zakarpatskej
 Ukrajiny. Pravidelné stretávanie sa, ale aj láska k hudbe podnietila v roku 1934 vznik prvého ukrajinského spevokolu v Košiciach. historiaZbor pracoval pri ukrajinskom združení Prosvita. Dirigentom bol Ostap Jaroš, ktorý so svojim spolupracovníkom akordeonistom Sergejom Samojľukom vytvorili pri zbore postupne aj tanečnú a divadelnú zložku. Zbor mal vo svojom repertoári liturgické skladby východného obradu, ukrajinské ľudové piesne, ale aj ukrajinské ľudové tance ako Hopak, Kozašok, Kolomyjka a iné. Najväčším úspechom zboru bolo naštudovanie hudobnej drámy Mychajla Staryckého „Oj, ne chody Hrycju". Premiéru mala v roku 1936 v divadelnej sále pri Dominikánskom kláštore, reprízovali ju v Prešove a Michalovciach. Niektoré časti drámy nahral dokonca vo svojom košickom štúdiu aj slovenský rozhlas. Predstavenie režíroval gréckokatolícky duchovný o. Manajlo, jeho asistentom bol o. Stulakovyč, dirigoval ho O. Jaroš, korepetítorom bol S. Samojľuk a choreografom Olexa Puja. Hlavné postavy stvárnili Magda a Anna Galvačové /neskôr Kašperová/, Irena Macaničová a Pavol Martoník

Na tradície ukrajinskej zborovej tvorby nadviazalo po druhej svetovej vojne aj košické Štátne divadlo. Zásluhu na tom má predovšetkým režisér a jeden zo spoluzakladateľov štátneho divadla v Košiciach aj Prešove Jurij Šeregij. Práve vďaka nemu sa súčasťou repertoáru divadla v Košiciach stali opera Semena Hulaka-Artemovského Zaporožec za Dunajom, spevohry Natalka Poltavka či Marusja Bohuslavka.
Na tradície ukrajinského zborového spevu a divadelného umenia pri združení Prosvita sa podarilo nadviazať až v roku 1967. Vtedy pri mestskej organizácii Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich vzniká miešaný zbor Lastivka a amatérsky divadelný súbor DUMKA. Zakladateľom, režiserom a dirigentom bol Levko Dovhovič.historia2 Táto lastovička však bohužiaľ vďaka vtedajšej politickej atmosfére nemala dlhé trvanie. Za pol druha roka uskutočnil zbor celkovo osem vystúpení. Potom vďaka horlivým normalizátorom politického diania dostal jeho dirigent dlhoročný zákaz činnosti kvôli nezodpovedajúcej dramaturgii a svojmu nesprávnemu ideologickému postoju. Divadelný súbor s menšími prestávkami pracuje dodnes.
Podobný osud postihol aj druhý pokus o vznik ukrajinského speváckeho zboru. V rokoch 1970 a 1971 krátko existoval zbor Kalina vedený známym zberateľom ľudových piesní a zároveň skladateľom Antonom Podhájeckým. Aj tento zbor sa po siedmich vystúpeniach dostal do nemilosti vtedajších mocipánov. Najmä po tom ako naštudoval skladbu svojho dirigenta Homonila Ukrajina napísanú na slová básne Tarasa Ševčenka.