Viac ako 500 strán spomienok Levka Dohoviča vyšlo takmer paralelne v dvoch jazykových mutáciách, ukrajinskej a slovenskej. Je to naozaj neobyčajná kniha, ktorej podobnú by ste len ťažko hľadali. Tu je jej krátky obsah:

Vojenský tribunál Pohraničných vojsk Ministerstva vnútra Zakarpatského okruhu v Užhorode odsúdil 22. novembra 1950 vtedy 14 - ročného Levka Dohoviča, po niekoľkomesačnom vyšetrovaní (počas ktorého mladík od skúsených politických spoluväzňov dostal solídne školenie, ako sa držať na súde, vo väzniciach a táboroch), ako maloletého len na „desať rokov pobytu v nápravno – pracovných táboroch, päť rokov vyhnanstva a päť rokov pozbavenia občianskych práv.

Takže patril medzi najmladších politických väzňov Sovietskeho zväzu. Trest si odpykával v hrozných podmienkach väzníc v Užhorode, Ľvove, Kyjeve, Charkove, Vologde, Vladimíre, Bohučarách, Archangelsku, Moskve, Leningrade,. Väznice nemali cely pre maloletých politických väzňov a po krvavom strete z maloletými kriminálnikmi v charkovskej väznici kategoricky odmietol pobyt v jednej cele s neplnoletými kriminálnikmi. A tak sedel medzi dospelými politickými väzňami, alebo v samotkách. Prešiel koncentračné tábory Archangeľska, Vorkuty aj tie za Bajkalom, v ktorých sa vzhľadom na svoj vek a „vyzreté" politické názory stal „obľúbencom" a chránencom starších politických väzňov. Medzi politickými väzňami (medzi ktorými bolo viac ako 60 percent Ukrajincov) našiel profesorov, hercov, hudobníkov, dirigentov, režisérov, ktorí s ním súcitili a rozvíjali jeho vrodené vlohy, predovšetkým v oblasti hudby a divadelného umenia. A tak práve v táboroch, získal prakticky neúplné stredné vzdelanie a siahajú tam aj jeho dirigentské začiatky.

Vplyvom nepriaznivých okolností ho to ťahalo „na slobodu". V tábore „Konvejer" na polostrove v Bielom mori (kde pracoval ako knihovník), počas poldruha roka aj za pomoci spriazneného spoluväzňa a civilného personálu vykopal sedemmetrový tunel pod ohradou táborovej „zóny" a utiekol. Chytili ho na piaty deň a Archangelský krajský súd ho odsúdil na ďalších desať rokov táborov s prísnym režimom. Po smrti Stalina všetkých maloletých amnestovali. Levka, ako politického, odviezli za polárny kruh na Vorkutu do táborov so sprísneným režimom. Za aktívnu účasť v štrajku politických väzňov na 29. bani na Vorkute, ktorý ukončila streľba do davu neozbrojených väzňov (viac ako 280 mŕtvych a okolo 300 ranených), počas ktorej bol ranený aj on, ho najprv odsúdili v Moskve na trest smrti zastrelením, ale s ohľadom na jeho neplnoletosť zmenili trest smrti desiatimi rokmi koncentrákov a rokom prísneho väzenia. Nechali ho v koncentračných táboroch do roku 1956. A tak strávil v stalinských rekreačných zariadeniach šesť a pol roka.