V sobotu 29. novembra sa v hlavnej sále „Alfa" košického Kulturparku, zaplnenej do posledného miesta viac ako 250 divákmi, uskutočnila verejná prezentácia knihy Levka Dohoviča Kronika života politického väzňa č. 2A 424 spojená s premietaním filmu Ľuby Koľovej Firigent z GULAGu.
FOTOGALÉRIA

Viac ako 500 strán spomienok L. Dohoviča vyšlo takmer paralelne v dvoch jazykových mutáciách, ukrajinskej a slovenskej. Je to naozaj neobyčajná kniha, ktorej podobnú by ste len ťažko hľadali. Tu je jej krátky obsah:

Vojenský tribunál Pohraničných vojsk Ministerstva vnútra Zakarpatského okruhu v Užhorode odsúdil 22. novembra 1950 vtedy 15- ročného Levka Dohoviča, po niekoľkomesačnom vyšetrovaní (počas ktorého mladík od skúsených politických spoluväzňov dostal solídne školenie, ako sa držať na súde, vo väzniciach a táboroch), ako maloletého len na „desať rokov pobytu v nápravno – pracovných táboroch, päť rokov vyhnanstva a päť rokov pozbavenia občianskych práv.

Takže patril medzi najmladších politických väzňov Sovietskeho zväzu. Trest si odpykával v hrozných podmienkach väzníc v Užhorode, Ľvove, Kyjeve, Moskve, Leningrade, Charkove. Väznice nemali cely pre maloletých politických väzňov a po krvavom strete z maloletými kriminálnikmi v charkovskej väznici kategoricky odmietol spolužitie s neplnoletými kriminálnikmi. A tak sedel medzi dospelými politickými väzňami. Prešiel koncentračné tábory Archangeľska, Vorkuty aj tie za Bajkalom, v ktorých sa vzhľadom na svoj vek a „vyzreté" politické názory stal „obľúbencom" a chránencom starších politických väzňov. Medzi politickými väzňami (medzi ktorými bolo viac ako 60 percent Ukrajincov) našiel profesorov, hercov, hudobníkov, dirigentov, režisérov, ktorí s ním súcitili a rozvíjali jeho vrodené vlohy, predovšetkým v oblasti hudby a divadelného umenia. A tak práve v táboroch, získal prakticky neúplné stredné vzdelanie a siahajú tak aj jeho dirigentské začiatky.

Vplyvom nepriaznivých okolností ho to ťahalo „na slobodu". V tábore „Konvejer" na polostrove v Bielom mori (kde pracoval ako knihovník), počas poldruha roka aj za pomoci spriaznených spoluväzňov a civilného personálu vykopal sedemmetrový tunel po ohradou táborovej „zóny" a utiekol. Chytili ho na piaty deň a odsúdili na ďalších desať rokov táborov z prísnym režimom. Po smrti Stalina všetkých maloletých amnestivali. Levka, ako politického, odviezli na Vorkutu.

Za aktívnu účasť v štrajku politických väzňov na 29. bani na Vorkute, ktorý ukončila streľba do davu neozbrojených väzňov (viac ako 300 mŕtvych a rovnako ranených), počas ktorej by bol zranený aj on, ho najprv odsúdili na trest smrti zastrelením, ale s ohľadom na jeho neplnoletosť ho zamenili desiatimi rokmi vyhnanstva a rokom prísneho väzenia. Nechali ho v táboroch do roku 1956. A tak strávil v stalinských rekreačných zariadeniach šesť a pol roka.

Napriek amnestii a návratu do Užhorodu ostal aj naďalej po dozorom orgánov NKVD. V roku 1957 sa mu spolu s mamou a dvoma mladšími sestrami podarilo napoly ilegálne vycestovať za otcom - farárom do Čiech, a v roku 1963 do Prešova, kde rozvinul bohatú kultúrno – osvetovú činnosť, predovšetkým medzi mládežou (spevácke zbory „Vesna", „Lastivka", dramatický krúžok „DUMKA", Ukrajinský klub v Ruskom dome). Ale v roku 1971 ho z Prešova „vyhnali" kvôli politickej nespoľahlivosti a vyhodili z piateho ročníka Filozofickej fakulty UPJŠ (špecializácia ukrajinský jazyk a história). Pochopenie našiel medzi ukrajinistami na Karlovej univerzite v Prahe, ktorú sa mu podarilo ukončiť v roku 1974.

Pätnásť rokov bol nútený pracovať v stavebníctve v Košiciach, kde žije dodnes. Po politickej rahabilitácii v roku 1989 opäť s neuveriteľným nasadením rozvinul národno – výchovnú a osvetovú prácu (zbor „Karpaty". Mládežnícka organizácia „PLAST", Festival duchovnej piesne východného obradu, prezident Európskeho kongresu Ukrajincov a pod.)

Všetko je v jeho knihe opísané detailne s uvedením stoviek mien, presných dátumov a konkrétnych dokumentov.

Ale vráťme sa k prezentácii knihy.

Predchádzalo jej premietanie televízneho dokumentu Ľuby Koľovej „Dirigent z GULAGu", ktorý vznikol na základe spomienok Levka Dohoviča (za pomoci kameramana Ladislava Csikyho). Pracovali nad ním niekoľko rokov a dokončila na konci roka 2013. Film získal v marci 2014 prémiu 19. ročníka autorskej súťaže novinárov Východoslovenského regiónu a vysoké ocenenie festivalu „Môj rodný kraj" v Užhorode. Je to naozaj vzrušujúci a pravdivý dokument o viac ako ťažkom živote mladého zakarpatského chlapca v stalinských väzniciach a táboroch.

A tak celkom zákonite sa krstnou mamou slovenského vydania stala práve Ľuba Koľová a krstným otcom primátor mesta Košice Richard Raši. Krstnými rodičmi ukrajinského vydania boli Mária Olšavská a Roman Rybák. A knihu „pokrstili" svätenou vodou z Katedrálneho chrámu v Užhorode (kde pred takmer 80 rokmi krstili aj Levka Dohoviča) a symbolom Ukrajiny – vetvičkou červenej kaliny. Po krste sa uskutočnil krátky slávnostný koncert, v ktorom v sprievode orchestra Musica Iuvenalis spieval Ukrajinský národný zbor Karpaty a dirigoval syn Levka Dohoviča Igor.

Po prezentácii a koncerte mnohí z prítomných nešetrili slovami chvály a vďaky za nezabudnuteľné dojmy z videného a počutého.

Na prezentácii sa zúčastnili najvyšší predstavitelia mesta Košice, primátor Richard Raši, viceprimátori Renáta Lenártová a Ján Jakubov, primátor Svidníka Ján Holodňák a významní hostia z Prešova a Bratislavy. Levko Dohovič v svojom záverečnom príhovore poďakoval prítomným za ich účasť, materiálnu a morálnu podporu pri vydaní knihy a príprave jej prezentácie. Osobitné poďakovanie vyslovil manželke Helene a trom synom – Svjatoslavovi, Igorovi a Romanovi. Všetci (rovnako ako jeho dvaja vnuci) boli na prezentácii prítomní.

Generálna konzulka Ukrajiny Oľga Benč v svojom vystúpení podotkla: „To, čo sme tu videli a počuli, si budeme pamätať po celý život. Levko Dohovič, napriek prežitým útrapám, sa môže považovať za šťastného človeka, lebo má všetko, čo človek k šťastiu potrebuje: uznanie spoločnosti, dobrú manželku, synov a vnukov. A nech ho teší aj skutočnosť, že ani Ukrajina naňho nezabúda."

Pri tejto príležitosti dostal Levko Dohovič „Čestné uznanie Užhorodskej Mestskej rady", ktoré mu odovzdal splnomocnenec primátora Košíce pre spoluprácu miest Košice a Užhorod Eduard Buraš.

Mikuláš Mušinka